Jdi na obsah Jdi na menu
 


Zvieratá (najmä mačky) ako učitelia a liečitelia


Keď začnem priasť, tvoj smútok sa vytratí. Keď sa k tebe pritúlim, prestaneš sa mračiť. Keď sa začnem jašiť, tvoj svet sa naplní smiechom. A jediné, čo za to žiadam, dve jedlá denne... a všetku tvoju lásku.
(z knižky O láske k mačkám)


 


Keby som sa opäť mohla narodiť, chcela by som byť mačkou. Alebo... Alebo strakatým kocúrikom, ktorý by sa bezstarostne naháňal so svojimi mačacími kamarátmi v jednom nemenovanom cintoríne. A v jeden krásny slnečný deň by si ma všimli akési vysoké dvojnohé bytosti, ktoré by si ma v tom okamihu obľúbili a vzali so sebou tam, kde by som bola neustále stredobodom ich pozornosti. Ja by som si v kľude privlastnila ich posteľ a v nočných hodinách by som roztopašne lietala po byte, drzo zhadzujúc sklenené predmety, krčiac koberce a zvedavo pchajúc hlavu do tajomných zakutí skríň či poličiek. Večne by som striehla, či je moja miska dostatočne plná a či sa môj nový pán poctivo stará o moje výsostné pohodlie. Veterinári by mali obrovské želiezka, blchy by neexistovali, myši by mali rôzne príchute a deň by mal 40 hodín, aby som mohla o to dlhšie spať!     


 
    Lenže... Momentálne nie som mačací maznák, ale obyčajný úbohý človek, ktorému sa na krk zavesilo malé, umňaukané, nachladnuté a nadmerne pažravé mačiatko. Po tom, čo nám pred rokom jeden kocúrisko umrel a druhý ušiel nevedno kam, povedala som si – stop, už nikdy viac! Odchody sú bolestivé, straty o to viac. Ale... Stalo sa. Nechcem však v tomto článku hovoriť o tom, aké sú mačky vo svojej podstate – či už dobré alebo zlé. Skôr by som chcela vyzdvihnúť jednu ich skvelú schopnosť: liečiteľstvo. A tým by som chcela upozorniť na to, že túto schopnosť nemajú iba mačičky, ale aj mnohé iné zvieratá. Určite poznáte tie nespočetné príbehy o koňoch, ktoré svojou pozitívnou energiou napomáhajú handicapovaným jazdcom umocňovať ich dôveru smerom ku kolektívu; navyše si jazdec takouto terapiou zdokonaľuje svoju rovnováhu a rozvíja si fyzickú silu i silu podvedomia. Navyše, kone učia ľudí riešiť svoje citové problémy. Po svete kolujú historky o psíkoch, ktorí dokážu nielenže dopredu vycítiť epileptický záchvat svojho pána, ale majú dar „cítiť“ počiatočné štádiá rakoviny ešte skôr, ako ju odhalia doktori. Všetky tieto príbehy sú skutočné a je ich veľmi, veľmi veľa. Mačací „terapeuti“ (rovnako i psí) sú v iných krajinách často vodení do nemocníc a sanatórií, aby svojou prítomnosťou pozitívne vplývali na zdravie človeka. Ako napríklad v prípade starej dámy, ktorá viac ako šesť mesiacov trpela nepríjemnými bolesťami chrbta. Nepomohli jej ani klasické lieky, ani homeopatiká, ba ani profesionálne masáže. Jedného dňa sa vrátila domov unavená z práce a zničene si ľahla na posteľ, aby si konečne mohla oddýchnuť po namáhavom dni. Jej mačka jej po chvíli vyskočila na chrbát a zamierila priamo k boľavému miestu, kde niekoľko minút spokojne ležala. To, čo sa nepodarilo ľuďom, podarilo sa za pár minút „obyčajnému“ zvieraťu – mačka už len svojou prítomnosťou nastálo odstránila kruté bolesti svojej majiteľky.

    Mnohé zvieratká, najmä mačky, dokážu vnímať auru človeka, čiže energetické pole, ktoré obklopuje naše fyzické telo. Môžu ju dokonca cítiť, alebo ju priamo rozoznať svojím jemným čuchom. Hovorí sa, že mačky dokážu odhaliť začiatočné štádiá choroby človeka práve preto, lebo choroba je viditeľná v poli aury skôr, ako sa prejaví v orgánoch nášho fyzického tela. Jednoducho, najprv sa naruší naša aura, a až potom sa choroba postupne prepracuje aj ďalej. Preto je niekedy dobré sledovať reakcie našich zvieracích kamarátov – nielenže sú vynikajúci liečitelia, ale máme sa od nich ešte veľa čo učiť.

    Týmto článkom vám chcem odkázať iba jedno: už len mať doma mačiatko či iné zvieratko je terapia sama o sebe. Nie je nič krajšie, ako prísť domov po namáhavom dni, pohodlne si vyložiť nohy a upíjať si z  horúceho čaju – s pradúcim mačiatkom na kolenách. Darujte však zvieratku domov iba v prípade, ak ste schopní venovať mu všetku svoju lásku a starostlivosť.

    Na záver už iba zopár slov: Som rada, že som sa pred časom zastavila v cintoríne a ujala sa jedného opusteného, hravého kocúrika. Je to nielen výborný komik a dobrý pozorovateľ, ale i skvelý priateľ a milý spoločník. Keď sa mu zadívam do očí, vidím tam potmehúdsky úsmev a šibalskú vetu „ja viem, že som opäť čosi vyviedol, ale som malé potešenie, ktoré obmäkčí tvoje srdce“. To, že sa takémuto pohľadu skutočne nedá odolať, mi určite dosvedčia všetci milovníci mačiek.